Tanzánia

Zanzibar – krajina zmiešaných pocitov.

Dovolenka na Zanzibare – čo je dobré vedieť pred tým ako sa vydáte na tento ostrov.

Kde začať.. pred cestou na Zanzibar som nemal z pracovných dôvodov si takmer nič o tomto ostrove naštudovať aj keď o viacerých hotelových komplexoch som mal veľa informácií. Čo nás čakalo po prílete bol pre viacerých šok. Už z lietadla ktoré pri nalietavaní na letiskovú plochu prekrúžilo takmer celý ostrov som mal aj pri zamračenom počasí vidieť, že ostrov je z vrchu krásne zelený s množstvom paliem ale aj iných mnohých druhov stromov. Čo ma trochu prekvapilo bolo, že som nevidel žiadne polia na ktorých by sa niečo pestovalo. Po pristátí sme vystúpili z lietadla a nastúpili do pristavených autobusov, ktoré nás odviezli závratných 200 metrov k „letiskovej hale“. Tu som použil úvodzovky nakoľko také niečo človek v Európe a vlastne len tak hocikde nezažije. Bola to nedokončená budova v dosť zlom stave. Prvý šok však prišiel až pri vybavovaní víz a prechode cez colnicu. Myslím že do Pengagonu sa dostanete ľahšie ako na pôdu Zanzibaru. Ak chce človek prejsť kontrolami musí si ísť v prvom rade zakúpiť víza v aktuálne cene 50,-usd. Môžete platiť v hotovosti, alebo kartou. Ak nemáte usd, môžete zaplatiť aj v eurách, ale nečakajte že Vám vydajú.. Fungujú tu 2 okienka, takže počas sezóny sa tu vie nakopiť celkom slušná rada. Pred kúpou víz musíte mať ešte vyplnenú kartičku s rôznymi údajmi o Vašej osobe a o pobyte (miesto pobytu, počet dní). Ak máte tieto dva úkony úspešne splnené postupujete do ďalšej rady – tu, v prípade že ste neboli medzi prvými v prvej rade, už budete čakať o dosť dlhšie. Pri 3 okienkach sedia colníci a každá osoba si musí prejsť tortúrou pri ktorej jej odoberú odtlačky všetkých prstov aj z ľavej aj z pravej ruky, odfotia si tvár, musíte odovzdať aj pas aj vyplnenú kartičku a nakoniec sa postaviť do ďalšej rady, kde Vám pas vrátia už s vízami ktoré sa vynímajú na celej strane Vášho pasu aj s úžasnou čierno-bielou fotkou na ktorej budete zaručene vyzerať ako vrah malých detí (nakoľko kamerka logitech, ktorou Vás fotili má minimálne 10 rokov, tak si viete predstaviť v akej kvalite sú fotky..). Ešte poznámka k tomu odoberaniu odtlačkov prstov. Prístroje na ich odoberanie sa nachádzajú pod okienkom za ktorým sedí colník, ktorý na tento prístroj nevidí. Keďže nevie ani len anglicky tak Vám len rukou ukáže čo máte robiť. Osobne som z pozorovania osôb predo mnou vyzistil, že najskôr musíte priložiť prsty ľavej ruky okrem palca následne palec a potom to isté s pravou rukou. Prsty na prístroji musíte držať dokým nezasvietia zelené kontrolky. Toto málokto z turistov pochopil a tým pádom museli prikladať ruku viac krát čím sa len naťahoval čas. Mnohé ženy dokonca prikladali opačnú ruku, robili zmätok s tým, či majú priložiť aj palec, alebo len palec, proste kovbojka. Viete si predstaviť, že keď priletia vo veľmi podobnom čase len 2 lietadlá a vystúpi takmer 400 turistov, koľko času budete čakať. Po viac ako hodine som sa úspešne dostal na druhú stranu, kde ma už čakala batožina ktorú ako nám vtipne povedali v lietadle na Zanzibare neprinesie bežiaci pás ale bežiaci černoch :-D. Vskutku tam nie je žiadny pás. Všetku batožinu nosia miestni nosiči.

Keď už vychádzate z letiskovej budovy zastavuje Vás množstvo mužov ktorí sa ponúkajú, že Vám odnesú batožinu k autu alebo k autobusu. Nech sa páči, ale uvedomte si že to nebude zadarmo. Cenu neviem, batožinu som si odniesol sám. Ďalej Vás zastavujú ďalší muži ktorí Vám ponúkajú odvoz taxíkom, čo som tiež nevyužil nakoľko sme mali pristavené autobusy (teda minibusy aby som bol presný).

Šok číslo 2: Vyjdeme z letiska na ulicu v minibuse, začnem sa rozhliadať po okolí a.. zisťujem že som v echt krajine tretieho sveta. Africkej krajine tretieho sveta. Cesta sa tvári ako 2-prúdovka ale je to slušný tankodrom. Je po daždi čo ešte zvýraznuje jej biedu, keďže sú tu obrovské mláky hlboké aj 30-40 centimetrov. Kanalizácia tu samozrejme nie je takže všetka voda sa drží na ceste. Popri ceste ako prechádzame mestom sa nachádzajú polorujny, rujny a sem tam aj celé domy väčšinou s plechovými strechami z vlnitého plechu. Popri ceste nie sú chodníky, je tam hlina. Teda aby som sa vyjadril presne, hlina, bordel, odpadky, plno ľudí stánky alebo miniobchodíky. Ak ste dobrý pozorovateľ, môžete v nich zachytiť tovary, ktoré sú už pre nás vcelkou raritou – videl som predávať staré televízory či chladničky, ktoré u nás vyhadzujeme do zberu surovín. Našťastie cesty nie sú preplnené cyklistami ani nejakými drožkami a podobnými „spomaľovačmi“ ako je to typické pre niektoré ázijské rozvojové krajiny, takže autobus sa pohybuje celkom rýchlo. Ani áut nie je našťastie až tak veľa v hlavnom meste. Kto tu má auto je už boháč. Na ostrove o veľkosti 1666 km2 žije aktuálne už 1,3 milióna obyvateľov, takže je to tak asi aj dobre, lebo keby tu malo byť len dvojnásobné množstvo áut, zápchy by tu boli nekonečné. Nebudem sa tu rozpisovať o hoteloch ktoré sme boli pozrieť, to je na dlho a tím z Vás ktorí budú mať záujem navštíviť tento ostrov budem vedieť dať o najlepších hoteloch s najkrajšími plážami detailné informácie :).

Ďalšie zaujímavé informácie nám podáva skvelá delegátka Andrea, ktorá tu žije už 5 rokov. Toto útle žieňa úprimne obdivujem. O krajine hovorí bez predsudkov. Realitu. Neprikrášľuje nič, práveže mám trochu pocit, že až drsnejšie hovorí a miestnych obyvateľoch a ich zvykoch. Suché údaje hovoria o 80%tnej nezamestnanosti, väčšina ľudí tu žije z jedného dolára na deň. Z vlastného pozorovania som videl, že ako sme vyšli z mesta, máloktoré domy, pardon, chatrče a polozrúcaniny majú zavedenú elektriku, čo sa dá ľahko pozorovať podľa vedenia káblov vzduchom. Nebol som (našťastie) v žiadnom príbytku, ale myslím, že podobné je to aj s vodou. Pitnú si buď kúpia v obchode, alebo si ju nechajú z striech natiecť do sudov, fliaš, hrncov a neviem ešte čoho.